reklama

Japonsko 2012 (III. časť) – Japonský zmysel pre dokonalosť

Ako je možné, že necelých 130 miliónov obyvateľov tejto krajiny dokáže ekonomicky konkurovať takým gigantom ako je USA alebo Čína? Ako je možné, že po katastrofe vo Fukušime, ktorá by iné krajiny zruinovala, dokázali v pomerne krátkej dobe opraviť infraštruktúru a zotaviť ekonomiku krajiny? Japonci majú niečo, čo iné národy len hľadajú, alebo v behu dejín na to akosi pozabudli: zmysel pre dokonalosť a absolútne sústredenie sa na vec, ktorú robia v danom okamihu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (1)

Počas cesty metrom sme boli svedkami jednej udalosti, ktorá vyvolala úsmev i zamyslenie. Tisíce ľudí valiacich sa metrom a všadeprítomné moderné automaty usporiadané do radu podľa jednotlivých spoločností. Jeden z priateľov sa rozhodol, že sa pri nich vyfotí. Vhodí mincu, nastaví svoju tvár a cvak. Medzitým ale automat vydá lístok a keďže ho po určitom časovom úseku nikto neodoberá, zhltne ho späť do svojich útrob. Priateľova reakcia na seba nenechá dlho čakať. „Do riti, prišiel som o svoje prachy!“ A tak, ako sa na Slováka patrí, začne sa správne štartovať, aby si zanadával na takýto sprostý systém. Skôr, ako to stihne urobiť, otvorí sa priamo vedľa automatu okienko, ktoré – prisahám – predtým nikto z nás nevidel. A v okienku, predstavte si, hlava malého Japončíka. „Domo arigato....“ – podáva cez okienko ten zhltnutý lístok môjmu priateľovi. Emócie opadajú a namiesto nich sa objavuje v našich tvárach taký ten nasprostastý výraz turistu, vyvolávajúci v okoloidúcich pobavenie a úsmevy. Chvíľu trvá, kým mozog vyhodnotí situáciu a začíname sa strašne smiať. Kráčam za ostatnými a už sa nesmejem. Uvedomujem si, že keď zlyhá technika, všetko je istené tak, aby bol zákazník spokojný. Neviem, či je to dokonalé, ale v tejto krajine úplne štandardné.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
Automat na lístky
Automat na lístky 
Obrázok blogu

Vidíte to okienko vpravo? Do určitého času som ho ani ja nevidel.

Po nastúpení do vlaku nás čaká ďalšia zaujímavosť. Dostávame sa do prvého vozňa priamo za strojvodcu, ktorého precíznu prácu máme možnosť sledovať cez veľkú presklenú stenu. Sústredene a s nacvičenými pohybmi ovláda sofistikované prístroje riadiace tento zázrak techniky. Keď má vlak pristáť v určitom čase na stanici, bedlivo dohliada, aby sa dobrzdenie dialo podľa grafikonu na sekundy presne. Asi preto sme si nevšili na staniciach hodiny. Na čo by ich tam aj mali, keď podľa toho, ako prichádza vlak, si môžete nastaviť čas. Na tom by ešte nebolo nič zaujímavé. To zaujímavé prišlo na ďalšej stanici, kde čakal na peróne striedajúci strojvodca, ktorý prebral vedenie vlaku. Pozorovať túto výmenu počas ostrej premávky bolo skutočne zaujímavé. Všetko prebiehalo rýchlo, koncentrovane a hladko. Až pri tejto výmene sme si všimli, že strojvodca vybral zo stredu panela svoje hodiny, podobajúce sa starým strieborným klasickým hodinám na retiazke a svetlo na paneli zhaslo. Čo to je??? Nechápavo pozeráme. Čo dočerta robia v strede týchto digitálnych prístrojov a monitorov staré cibule? Nový strojvodca vyťahuje presne také isté hodiny a vsádza ich do panela. Opäť sa všetko na paneli rozsvecuje a mne sa rozsvietilo aj v hlave. Tie cibule sú tam ako symbol presnosti a zároveň na kontrolu všetkých tých monitorov a budíkov. Taktiež mi došlo, že to bude asi dôvod, prečo naše vlaky nechodia presne. Bude to totiž spôsobené tými cibuľami, ktoré u nás chýbajú a naše železnice sa musia spoľahnúť len na tú sofistikovanú techniku...

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pýcha japonských dráh Shinkansen N700.

V stede frekventovanej cesty stavbári pracujú na pylóne, na ktorom sa bude časom týčiť nová diaľnica. Všade veľký stres, množstvo trúbiacich áut a hromžiaci vodiči. Do toho sa motajú chodci, ktorí nestíhajú uskakovať pred rútiacimi sa autami. Cesta kompletne zašpinená od blata a nikde žiadny policajt, ktorý by dohliadal na plynulosť cestnej premávky. To bola len fikcia, ktorá mi neviem prečo prebehla hlavou, keď sme kúsok od Hama-rikyu Gardens prechádzali okolo staveniska. Mimoúrovňové križovatky, niekedy až trojposchodové, sú skutočne impozantné. Celá cestná infraštruktúra je vysoko funkčná a udržiavaná tak, ako by cesty boli položené a natreté len pred pár dňami. Starostliví policajti udržujú perfektný poriadok a plynulosť premávky. Mal som pocit, akoby stavba, ktorá sa realizovala priamo v strede frekventovanej cesty, tam ani nebola. Všetko nebezpečné je oddelené plotom, disciplinovane zoradené autá pomaly prechádzajú okolo staveniska a prítomní policajti prísne, ale zároveň milo usmerňujú žltými vlajkami chodcov tak, aby bolo všetko maximálne bezpečné. Počas celého pobytu sme nevideli nikoho prekračovať rýchlosť, správať sa podráždene a trúbiť. Vlastne sme nevideli ani jednu nehodu. To mi pripadá pri tom množstve áut skutočne neuveriteľné. Alebo dokonalé???

SkryťVypnúť reklamu
reklama
Obrázok blogu
Obrázok blogu
Obrázok blogu

Pozor na ceste sa pracuje. Bezpečnosť na prvom mieste. Prosím dávajte pozor na tento kábel. Autobusová zastávka Kyoto, neskorý večer. V spleti ulíc som sa akosi stratil a nie som si istý smerom. Na zastávke je umiestnený panel, na ktorom s pobavením sledujem, ako sa odpočítava čas príchodu jednotlivých autobusov. Vidím, že sa jeden približuje a pozorujem terčík s údajom jedna minúta. Pár metr

Obrázok blogu

ov pred pristavením autobusu terčík s údajom mizne a objavuje sa terčík zelený. Znamenie, že ten váš autobus je tu a môžete nastúpiť. Stojím tam asi 20 minút, nechávam autobusy odchádzať a fascinovan e znovu a znovu sledujem toto divadlo. Každý jeden autobus prichádza presne tak, ako je tam uvedené. Keďže s om nenašiel žiaden nedostatok, prestáva ma to po chvíli baviť. Naskočím do jedného autobusu, čo sa práve pristavil a vodiča sa pýtam na cestu. On mi len zdvorilo odpovie, aby som počkal, že mám čas na vystúpenie. Vodič je perfektne upravený a na sebe má elegantnú uniformu. Cez vonkajšie kamery sleduje na mo nitoroch dianie okolo autobusu. Množstvom zrkadiel, ktoré má natočené v rôznych uhloch, sleduje cestujúcich. Na hlave má slúchadlá s mikrofónom a vľúdnym hlasom sa na každej zastávke prihovára vystupujúcim. Okrem zahlásenia názvu zastávky samozrejme poďakuje za to, že sme použili práve túto linku a práve túto spoločnosť. Zdá sa, že túto činnosť robí akosi navyše, veď priamo nad ním je umiestnený monitor, kde si cestujúci môžu všetky informácie prečítať. Je to ale veľmi príjemné a človek má pocit akejsi starostlivosti, ktorú dostáva navyše. Ideme už 15 minút a ja mám obavu, či na mňa nezabudol. Opäť sa ho pýtam, kde mám vystúpiť. Pozrie na mňa a jeho odpoveď je taká istá, ako predtým. Za oknami sa mihá večerné Kyoto a ani neviem, ako ubehne ďalšia polhodina. To už začínam byť trochu znepokojený. Previnilo sa opäť pripomínam a tentoraz na mňa vrhá vodič pohľad potomka samuraja a bez úsmevu odpovie, aby som čakal. Tak predsa. Konečne som narazil na niekoho nevrlého. Konečne som niekoho vyviedol z jeho pokoja. Aspoň, že vodiči autobusov sú na celom svete rovnakí. Vytráca sa znepokojenie z toho, že som sa stratil a namiesto toho nastupuje pocit akejsi pýchy na seba samého. Sláva, mám radosť z toho, že budem môcť doma referovať, že tu nevládne až taká dokonalosť. Z môjho hĺbania ma odrazu vytrhne hlas šoféra, na jeho pokyn pristupujem ku nemu. S úsmevom mi podáva papier, na ktorom je nákres, ktorý vyrobil počas jazdy. Perfektnou angličtinou mi vysvetľuje, že teraz vystúpim a podľa tohoto nákresu prestúpim na vedľajšej ulici na autobus číslo 206. Dvere sa otvárajú a ja stojím ako obarený. Pusa otvorená, neviem či mám ďakovať, alebo vystúpiť. Kým sa spamätám a stačím čokoľvek povedať, poďakuje za to, že som využil služby tejto spoločnosti a rukou pokynie, že je čas vystúpiť. Na ďalšej zastávke je totiž také zariadenie, ktoré odratúva sekundy jeho príchodu...

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Cesta z letiska domov. Veľkou rýchlosťou rútiace sa auto hodí dosť nebezpečnú myšičku pred auto, v ktorom sa veziem. V rýchlosti vnímam, že vodič predbiehajúceho auta telefonuje. Naskakuje červená a vodič, nevšímajúc si okolie, prebehne cez križovatku. Dokonale nablýskaný džíp vedie dokonalý človek. To mi odľahlo, aj u nás na Slovensku máme zmysel pre dokonalosť.

Obrázok blogu
Obrázok blogu

Zenová báseň.

Myseľ.
Buddhistický pohľad na myseľ: je to nič, ale je to úžasné… Je to nekľudné, neustále meniace tvar i farbu, ale zároveň jasne ohraničené. Forma je prázdnota, prázdnota je forma… A nakoniec, keď príde čas, zmizne to bez stopy…

Rudolf Chmela

Rudolf Chmela

Bloger 
  • Počet článkov:  4
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Destiny is not a matter of chance; it is a matter of choice. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéCestovanieSpoločnosť

Prémioví blogeri

Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu